Založ si blog

Dýchaj, človeče!

Dych, alebo, radšej povedzme dýchanie, je proces prirodzený, automatický, na prvý pohľad jednoduchý a za celý deň si niekedy ani neuvedomíme, že nám prebieha priamo pod nosom. Možno, ak treba vybehnúť nejaký ten schodík v práci, či pobehnúť na autobus sme náhle upozornení zvýšenou srdcovou frekvenciou a zrýchleným, prehĺbeným dychom. Niektorí z nás si aj pofučia a pridajú nejaké nekonkretizovateľné citoslovce. Ale inak…ani o ňom vlastne nevieme. Sekvencia akcií a reakcií na podnety nám vedome ukrytých niekde v hlbočine vnímania , kaskáda dejov, o ktorých ani len netušíme. Avšak dnešný človek, ktorým už sme takmer my všetci, má tieto deje do istej miery narušené. Teraz nehovorme o ľuďoch s rôznymi ochoreniami kardiovaskulárneho systému či dýchacích ciest, alebo mnohými inými patológiami prenosu a distribúcie kyslíku a pod. Sú to deje, ktoré sú na konci celého, našťastie vedome vnímateľného intervalu oboch hlavných súčastí ventilácie (dýchania), a teda nádychu aj výdychu. Deje, ktoré si uvedomiť môžeme, no v drvivej väčšine prípadov to nerobíme, resp. nevieme. Deje, ktoré sú ale čoraz častejšie vykoľajené z priamky prirodzenosti dnešným spôsobom života. Deje, ktorých nesprávny priebeh spôsobuje dlhý zoznam bežných strastí, ktoré už sa nejako začínajú považovať (nevedno prečo)za normálne, samozrejmé. Azda preto, lebo…slovo normálny je snáď odjakživa synonymom bežného, či najčastejšie sa vyskytujúceho niečoho. Javu, udalosti, vlastnosti…Ako príklad môžeme použiť pár jednoduchých viet z každodenného rozhovoru: Dnes je vyučovanie normálne, alebo nám niečo odpadá? Je toto normálne alebo banánové mlieko? Dám si normálnu pizzu, tá havajská s ananásom mi neberie…Čiže normálny ani zďaleka nutne neznačí primárne správny, ten “normálny”. Je to jednoducho iba niečo, čo je najbežnejšie. Preto, ak sa niečomu priradí prívlastok normálnosti, je občas potrebné nahliadnuť za oponu verbálneho ošatenia a pozrieť sa na príčinu tohto priradenia. Nie inak tomu je aj s (ne)správnym dýchaním, a mnohými dôsledkami z neho odvodenými. Asi väčšina z nás si povie, však dýcham normálne, to je toho, nič ma nebolí, s dychom stačím. O čom je teda reč?

Pravda je bohužiaľ taká, že tzv. “správne” dýchať vie málokto. O nesprávnom dychovom stereotype u väčšiny ľudí, ktorí mi prešli rukami, som sa mal možnosť presvedčiť už na stážach počas štúdia vysokej školy na rôznych pracoviskách, nie iba v nemocniciach, ale aj v kúpeľných zariadeniach, kde nie sú ľudia vyslovene pacientmi. Toto poznanie o biomechanike fungovania a rozsahu dopadu na život samotný som značne prehĺbil diplomovou prácou, vďaka ktorej som si uvedomil dôležitosť tejto problematiky a napokon som sa v nej utvrdil (a každým dňom sa utvrdzujem) v práci na neurologickej klinike v Ústrednej vojenskej nemocnici v Ružomberku, kde je príkladov naozaj požehnane. Sú to ľudia, ktorí majú rôzne diagnózy a terapia nie je ani zďaleka a priori zameraná na úpravu dýchania, ale môžem s pokojným srdcom prehlásiť, že v konečnom dôsledku môže nesprávne dýchanie v značnej miere prispieť, a aj prispieva, k tak drasticky rozšíreným bolestiam “krížov” a krčnej chrbtice a oblastí nimi ovplyvňovaných či k nim pridružených, kvôli ktorým pacienti už však hospitalizovaní sú. A väčšinou ako akútne prípady. Ide totiž o to, že nesprávne dýchanie je takmer vždy, ak teda vylúčime primárne patológie či klinický prejav iného ochorenia, následok nesprávneho držania tela a tzv. svalových dysbalancií, resp. nesprávnych pohybových návykov a zlej životosprávy. A to všetko už je dnes skôr civilizačný neduh. Zaoberať sa však touto problematikou všeobecnejšie nie je zámerom tohto textu, ale je potrebné dodať, že práve ovplyvnením spôsobu dýchania sme na prvom a najjednoduchšom a zároveň aj najprazákladnejšom stupienku k zdravo fungujúcemu telu bez tých bežných, “normálnych” bolestí. A tým je práve, nič iné ako jeden zo základných prejavov života – dýchanie. Nech to znie akokoľvek ezotericky a neexaktne, je to tak.

K pojmu dychový stereotyp. Je to vlastne sled zapájania všetkých, hlavných aj pomocných dýchacích svalov a z nich vyplývajúca vizuálne pozorovateľná dychová vlna. Tá by mala smerovať čo možno najplynulejšie z dolnej časti trupu až po hrudník. Nikdy nie naopak. Takmer všetci, a najmä ženy, dýchajú “do hrude” alebo tak, že sa im pri inspíriu (nádychu) dvíhajú prsia. V takom prípade sa hlavný dýchací sval, ktorým je bránica, nezapojí vôbec, alebo sa zapojí do reťazca nesprávnym spôsobom, ktorý už následne tiež spôsobuje preťaženie iných pohybových segmentov. Ideálny dychový stereotyp v stoji resp. počas chôdze, behu atd. (v sede je postavenie segmentov mierne odlišné) sa odvíja od predpokladu fyziologického postavenia panvy, ktorá jednak tvorí podklad pre celý trup, priesečník pohybových diagonál rúk a nôh, a vôbec, miesto najväčšieho zaťaženia nás, bipedálne sa pohybujúcich primátov. Čo najprirodzenejšie postavenie panvy docielime tak, že stiahneme zadok a snažíme sa ho tak udržať počas celého nádychu aj výdychu. Tento veľký sval drží panvu zatiahnutú akoby hornou časťou dozadu a zároveň nám drží svaly toho najčastejším ochabnutím neslávne známeho spodného brucha akoby v pohotovosti zvýšením svalového napätia v nich . S takto pripravenou panvou teda započneme nádych. Ten by sa mal odohrávať takmer výlučne v bruchu a v spodnom hrudníku. Mali by sme sa snažiť nadýchnuť akoby od mechúra, teda z čo najnižšieho možného bodu trupu a viezť nádych postupne hore až k spodným rebrám, ktoré by sme mali rozťahovať do strán a nie smerom nahor. Mali by sme pozorovať vydutie brušnej dutiny a zároveň si dať pozor aby sa nám nedvíhal hrudník skôr ako dychová vlna prejde až k nemu a taktiež by sa nemal dvihnúť viac ako brušná stena. Tomu sa dá (má) dopomôcť zastabilizovaním hrudného koša tým, že počas dýchania budeme ťahať lopatky akoby k sebe a nadol obojstranne. Nie celou silou ale tak na tretinu nášho maximálneho úsilia. A to neustále, podobne ako je to so stiahnutým zadkom, aj pri nádychu aj výdychu. Taktiež je pri tom dôležité postavenie hlavy a krku. Hlava by mala byť vzpriamená, bez záklonu či iných polôh s bradou zasunutou akoby dozadu a s pohľadom smerujúcim priamo pred nás. Krčná chrbtica tak bude zabezpečená pred nežiaducimi preťaženiami. Výsledkom zastabilizovania hrude ja aj neprítomnosť dvíhania pliec, ktoré je tak časté pri tzv. hornom resp. hrudníkovom type dýchania, a ktoré tak veľmi preťažuje horný trapézový sval a iné svaly tejto oblasti. Celkom náročné však? Buďte však bez obáv, za pár týždňov trénovania dýchania s ohľadom na správne prevedenie už sa nad tým ani nepozastavíte a pre vašu myseľ to všetko bude samozrejmosťou. Ďalšou nevýhodou vyššie uvedeného hrudníkového typu dýchania je jeho plytkosť. Plytký nádych je nežiaduci nielen nedostatočným rozvíjaním hrudného koša a vdýchnutím menšieho objemu vzduchu ale taktiež zvyšuje tonus, teda svalové napätie krčného a horného hrudného úseku chrbtice a ramenných pletencov a tím tak druhotne môže prispievať k vzniku neuróz atď. Ak sme teda zvládli nádych za pomoci bránice a bez dvíhania pliec a zakláňania hlavy so stiahnutým zadkom, môžeme prejsť k výdychu. Ten je z časti pasívnym procesom, ktorému je ale nutné aktívne, resp. vedome dopomôcť (aspoň spočiatku). Keď už cítime že nám objem pľúc klesá do bodu, kedy by sme prešli do nádychu, snažme sa vytlačiť ešte viac vzduchu von ale za pomoci stiahnutia rebier zo strán k stredu tela a takisto stiahnutím brucha dozadu k chrbtici. V tejto fáze výdychu by sme mali cítiť, akoby sme mali cez driek omotaný pomyselný široký pevný pás, spevňujúci náš spodný trup. A toto je ten správny stereotyp dýchania. Ním si zabezpečíme ako prirodzený, najväčší možný dychový objem pri zachovaní neúsilnej prirodzenosti dýchania, tak aj stabilizáciu kľúčových segmentov tela, potrebných pre harmonické rozloženie kinetickej energie a súmerné zaťaženie svalových skupín, čím napomáhame predchádzaniu vzniku bolestivých stavov a iných komplikácií. Pri nesprávnom nádychu do hrude sa dvihnutím hrudného koša ešte väčšmi prehĺbi driekové zahnutie chrbtice (tzv. lordóza), ktoré už je aj tak zväčšené nedostatočným zastabilizovaním panvy. Z toho plynú riziká poškodenia medzistavcových platničiek alebo stavcov samotných, resp. miechových koreňov, alebo môže dôjsť k útlaku miechového kanála atď. a to najmä v tzv. miestach najmenšieho odporu, kde je záťaž najväčšia a poškodenia najčastejšie. Pri nesprávnom držaní hlavy a krčnej chrbtice okrem svalov trpia pri zlom dychovom stereotype taktiež miesta s najmenším odporom, nachádzajúce sa v tejto oblasti, ktoré môžu mať obdobné príznaky ako v lumbálnej čiže driekovej oblasti a pri oboch býva často potrebná neurochirurgická intervencia.

Platí všeobecné pravidlo, že nadychovať by sme sa mali nosom, pretože ten zvlhčuje a otepľuje vzduch a ochlpenie makroskopicky filtruje časť nečistôt obsiahnutých v ovzduší. Výdych ústami je príhodnejší, pretože by mal byť o niečo razantnejší a kratší ako nádych, preto nám pomôže práve ústny otvor, cez ktorý môže prúdiť viac vzduchu za rovnakú časovú jednotku.  Správne dýchanie je nezastupiteľné nielen pri bežných činnostiach ale neodmysliteľne patrí ku zvýšenej fyzickej aktivite, či už  podobe manuálnej práce alebo športu. Nádych pred aktívnou svalovou činnosťou pomáha facilitovať (posilniť) jej účinok a naopak pri výdychu sa svaly vracajúce v pasívnej fáze do východiskovej polohy dokážu lepšie zrelaxovať a pripraviť sa tak lepšie na ďalšiu záťaž. Pri hlbšom, pokojne prevádzanom nádychu sa aktivuje aj autonómny vegetatívny systém parasympatikus, ktorý znižuje krvný tlak, spomaľuje srdcovú akciu a zmenšuje prílišné svalové napätie, často vedúce ku kŕčom alebo poškodeniu svalov pri ich aktivite. Treba však dodať, že úsilné, dlhšie trvajúce hlboké dýchanie môže viesť k hyperventilácii a tá môže taktiež vyvolať  kŕče, úzkosť a iné potiaže. Už dávni jogíni, či majstri východných bojových umení chápali nevyhnutnosť správneho dýchania pri vytváraní svojich prepracovaných konceptov a dbali naň. Preto, nezabúdajme, že nedostatočné alebo nesprávne dýchanie nie je záťaž iba pre telo ale skrz rôzne psychosomatické slučky naozaj aj záťaž pre dušu a myseľ. A tak teda na záver len hodno dodať: dýchaj, človeče!

Richard Raši

Raši napadol voľby predsedu KSK na ústavnom súde

20.11.2017 16:53

Podanie na ústavný súd bolo podané v posledný deň uvedenej lehoty.

novorodenecké lôžko

Nie je to len obyčajná posteľ pre novorodencov

20.11.2017 16:45

Prvé špeciálne lôžko pre chorých novorodencov má Univerzitná nemocnica Martin.

06 dole vysielac jaloviarova 2x

Škola v Žiline sa chce kvôli vysielaču súdiť

20.11.2017 16:00

Vysielač, ktorý mobilný operátor umiestnil pred štyrmi rokmi na budovu Základnej školy v žilinskej mestskej časti Budatín, nie je vôbec jednoduché zrušiť.

04-05 prostrednik2 3x

Boj o učiteľskú katedru Prostredník ešte nevzdal

20.11.2017 15:00

Odborníka nadriadení potrestali za podporu práv LGBTI osôb zakázaním pedagogickej činnosti na Univerzite Komenského.

Matej Marec

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1
Celková čítanosť: 1354x
Priemerná čítanosť článkov: 1354x

Autor blogu

Kategórie

Archív